Prechod hrebeňa Západných Tatier - 2.pokus

Prechod hrebeňa Západných Tatier

Už minulý rok sme absolvovali prechod hrebeňa Západných Tatier. Pár vecí bolo žiaľ proti nám a prechod sme nedokončili. Aj preto sme si to tento rok zopakovali...






Poučení minulým rokom sme urobili opatrenia, ktoré mali zabrániť ďalšiemu neúspechu:

  • nebrali sme ženy, ktoré by na všetko frflali a chceli to rýchlo vzdať
  • nevzali sme Tulkyho, ktorému sa robia v nových topánkach také obrovské otlaky, že by mal byť za to predsedom nášho klubu
  • a nakoniec sme sa do Západných Tatier radšej nedopravili autom, aby sme neprišli o všetky kolesá ako minulý rok

Termín sme si zvolili na začiatok októbra. Dúfali sme v stabilné jesenné počasie, ako sme mali minulý rok. Predpovede počasia nám však za pravdu nedávali. Napriek tomu sme sa v trojici (Vlado, Mišo a ja) rozhodli vyraziť. V piatok večer už za tmy sme dorazili do Jalovca. Len sme vystúpili z autobusu, už na nás dopadali dažďové kvapky. Naším cieľom na tento deň bolo doraziť na Chatu pod Náružím, odkiaľ sme chceli v sobotu výjsť na Sivý vrch a prejsť do nedele večer hrebeň až do Podbanského.

Cesta na chatu bola zaujímavá, no hlavne mokrá. V tej tme toho nebolo moc vidieť, cesta sa hľadala miestami dosť ťažko, a tak nebola núdza aj na humorné situácie. S Mišom sa nám podarilo poriadne vymáčať v malom potoku, cez ktorý sme museli prejsť. Vlado, ktorý šiel za nami, našiel asi o 2 metre ďalej mostík a tak mohol prejsť suchou nohou. Vladov škodoradostný výraz v tvári vidím odvtedy pri každom moste, ktorým prechádzam...

Najväčšie blúdenie začalo až v hore, kde bolo viacero vyšľapaných chodníkov a dosť slabé značenie. A tak sa nám podarilo dostať sa mimo normálnu cestu. Keď sme na to prišli, boli sme už dosť ďaleko. Rozhodovanie vrátiť sa alebo pokračovať, nám stále behalo hlavou. Rozhodli sme sa pokračovať. Po tme a v daždi sme toho moc nevideli, orientovať sa dalo len veľmi ťažko. Ale po viac ako 2 hodinách sme úspešne náš cieľ našli.

Na chatu sme prišli dosť neskoro no hlavne riadne mokrí. Hneď sme sa pustili do sušenia vecí, jedla a najmä pitia :-) Spať sme šli ako poslední, ale vstať sme chceli ako prví s nádejou pekného počasia a nádherného východu slnka. Nekonalo sa ani jedno. Nevstali sme ako prví a o peknom počasí sa nám mohlo iba snívať. Vonku bolo ešte horšie ako v piatok. Vyčkávali sme na zmenu, ktorú v piatok sľubovali všetky predpovede počasia. A naozaj okolo deviatej hodiny preniklo na náš svet niekoľko slnečných lúčov. Hneď sme sa pobalili a vyrazili na Sivý vrch. No stačilo prejsť pár výškových metrov a to bolo naposledy, čo sme v ten deň videli slnko.

Cestu na Sivý vrch sme prešli rýchlo, ale počasie, to nás deprimovalo. Stále mierne pršalo a hmla nám dovolila vidieť asi tak na 20 metrov. Vďaka tomu ostávali foťáky stále v batohoch. Na Sivom vrchu sme začali rozmýšľať, či má význam ďalej pokračovať. Dohodli sme sa, že zídeme do sedla Pálenica, a tam sa uvidí. Cesta do sedla bola niekedy dobrá tak akurát na dolámanie kostí. Všetko bolo úplne mokré a poriadne klzké. Počasie bolo stále rovnaké, a tak aj na Vladovu nespokojnosť sme sa rozhodli zísť dole. Nikto z nás z toho nemal radosť. Opäť sme neuspeli, a teraz sme dokonca prešli ešte o hodný kus menej ako minulý rok. Neostalo nám nič iné ako si povedať, že to o rok kúsime znova :-)

Juro Pekárek